Snape a Nevillova žaba - 01 Žaba

Poznámka:
Citovaná časť z HP1 je mojim vlastným prekladom. Chcem sa poďakovať Ivanovi za inšpiráciu k tetovaniu, no a samozrejme veľmi pekne ďakujem aranmore za skvelý beta-read, ktorý som od nej nakoniec predsa len vydrankala.
Napriek tomu, že v poviedke niekoľkokrát zaznie spojenie „škaredá ropucha“, musím povedať, že ja mám žaby veľmi rada a myslím si, že sú veľmi pekné. Tiež upozorňujem, že podľa mojich informácií tento druh žaby nerobí „kvak“, ale inak som to zachytiť nevedela.
Poviedka bola napísaná na súťažnú tému na stránke www.sosaci.net so zadaním: Cros-over na tému: „Domáce zvieratá na Rokforte“. Mimochodom, táto poviedka je okrem iného dôkazom, že nech dá SOS tému akúkoľvek, Severusa tam jeho fanynky proste dostanú!

Rozdelila som poviedku na 4 nerovnaké kapitoly, ktoré pridám v priebehu týždňa.




ŽABA


Chladnými chodbami hradu rýchlo prechádzala tmavá postava. Tak. Zaraďovanie mali za sebou, čakal ich nový rok. Otrasný rok. Opäť sa na neho chystalo niekoľko prvákov, ktorým bude treba ukázať, ako to tu chodí. Podaktorým bude musieť zraziť prílišné sebavedomie... nie... všetkým bude musieť zraziť prílišné sebavedomie! Možno sa mu dokonca podarí ich z tých elixírov aj čosi naučiť. Ak samozrejme nebudú takou bandou hlupákov, akú musí zvyčajne učiť. Čo sa, žiaľ, asi nestane. Všetko sú to namyslené decká, ktoré sa budú domnievať, že sú výkvetom ľudstva len preto, že môžu mávať prútikom. Koľko takých tu už bolo... Poznal to... dokonale to poznal...
‚A na toho Pottera si posvietim. Som zvedavý, či zdedil povahu po svojom otcovi alebo po matke...‘
„Severus, prosím, poď na okamih do mojej pracovne,“ zastavil ho zrazu v chôdzi aj v myšlienkach Dumbledore.
Tridsaťjedenročný profesor elixírov zastal, nadýchol sa, útrpne zablúdil pohľadom k stropu, vydýchol a pomaly sa otočil.
„Samozrejme, profesor.“
„Vieš, Severus, je treba, aby si tento týždeň zariadil jednu veľmi dôležitú vec. O podrobnostiach ti však radšej poviem v súkromí,“ dodal riaditeľ ticho pri pohľade na niekoľkých študentov v čierno-žltých uniformách prechádzajúcich naokolo.
Snape prikývol a vydal sa za ním.
‚A to som si myslel, že dnes bude ešte pokoj. Čo zasa ten starý... nie, sľúbil som si, že sa nebudem rozčuľovať, nerobí mi to dobre... ‘
O pár minút neskôr dorazili do pracovne Albusa Dumbledora, kde už očividne niekto čakal.
„Severus, tvoja úloha bude tentoraz viac ako delikátna, spolieham sa na teba...“ začal starý profesor, zatiaľ čo Severus bez slova pozeral na jeho hosťa.
‚Už zasa?‘


O dve hodinky neskôr kráčal muž s dlhými mastnými čiernymi vlasmi do podzemia, do svojej skrýše, svojho útočiska! Chcel sa konečne zbaviť dotieravých prvákov, ktorí ešte nevedeli, že on je tu ten najobávanejší, najneobľúbenejší, najprísnejší učiteľ, profesor elixírov, a vo svojej detskej naivite sa ho bez akýchkoľvek problémov pýtali na cestu do svojich klubovní.
Konečne dorazil do kabinetu. Zabuchol za sebou dvere, zamkol ich a unavene sa hodil do kresla. Oprel si hlavu, privrel oči a sťažka si vydýchol.
Opäť to celé začínalo...
Pomaly zodvihol ruky, prešiel si dlaňami od brady až k čelu, zdrapil čierne pramene a silno potiahol. Do dózy s olejovým balzamom už onedlho putovala parochňa dlhých vlasov. Potom sa natiahol po tmavý flakónik a chumáč vaty. Fľaštičku odzátkoval, vatu priložil k jej hrdlu, nalial na ňu trochu zelenkavej tekutiny a zatvorenú nádobu opäť položil na stôl.
„To je úľava,“ vydýchol si slastne, keď odhodil vatu s pleťovou vodou do ohňa, prešiel si po odmastenej pokožke a prstami si postrapatil krátke orieškovohnedé vlasy.
Udržovať imidž zloducha bolo náročnejšie, ako si zo začiatku predstavoval.
Po chvíľke sladkého leňošenia v kresle so zodratým čalúnením sa konečne postavil a rozopínajúc gombíky prešiel do vedľajšej izby. Čierny, nepraktický habit letel na posteľ, kde ostal ležať ako pripomienka jeho čiernej úlohy v tomto svete. Za ním nasledovala biela košeľa, ktorá mala nechutný zvyk vykúkať spod tej jednoliatej čierňavy, a nakoniec sa pri nich objavili aj nohavice, čierne, ako inak. Muž zastal pred skriňou, otvoril ju a z jej najtmavšieho zákutia vybral pohodlné tmavomodro kárované nohavice a bledomodrú košeľu s hnedým golierom ufúľanú od mnohých farieb.
‚Toto je oveľa, oveľa lepšie,‘ povedal si, keď si dal dole aj ponožky a bosý prešiel späť do pracovne.
Opäť to celé začínalo...
„Mal by som sa na zajtrajšiu prvú hodinu trochu pripraviť. S kým to vlastne mám?“ pozrel sa na stôl. „Prváci! Áha! No skvelé! Bifľomor a Bystrohlav. Fajn, to ešte ujde, Slizolin a Chrabromil sú až v piatok. Len kde som mal ten hlúpy papier,“ napadlo mu zrazu, vyskočil a hnal sa do spálne k svojmu habitu. Prehľadal všetky vrecká, všetky záhyby, zmocňovala sa ho panika... Čo bude robiť? Čo teraz, čo ak to nenájde. To pripraví tohtoročných prvákov o najúžasnejší predsta...
„Chvalabohu,“ vydýchol si a usmial sa.
Potom zobral kus pergamenu do prstov a zaostril na čierne písmená malého rukopisu s veľmi ostrými tvarmi.
„Ste tu, aby ste sa naučili delikátnu vedu,“ predčítal nahlas, „a presné umenie prípravy elixírov... Nie! Nie! To nie je dobré, to nie je ono...,“ nadýchol sa a začal opäť, tentoraz šepky:
„Ste tu, aby ste sa naučili delikátnu vedu a presné umenie prípravy elixírov. A keďže tu je len málo smiešneho mávania prútikom, mnohí z vás ťažko uveria, že naozaj ide o mágiu. Nepredpokladám, že skutočne pochopíte krásu jemne vriaceho kotlíka s jeho mihotajúcimi sa parami, chúlostivú silu tekutín, ktoré sa vkrádajú skrz ľudské žily, očarujúc myseľ, opantávajúc zmysly...“
Čítal ticho, prechádzal sa bosými nohami hore dolu po studenej dlážke a spokojne pokyvoval hlavou. Teraz prichádzala jeho najobľúbenejšia časť: „Môžem vás naučiť ako naliať do fľaše slávu, uvariť úspech, dokonca zazátkovať smrť – ak nie ste takou bandou hlupákov, akú musím zvyčajne učiť.“
Ó áno! Toto bol jeho obľúbený prvácky predslov. Nádhera! Už sa začínal tešiť na prvú hodinu.
„Kvak! Kvak!“ ozvalo sa zrazu pri ňom. Zdesene sa otočil hľadajúc zdroj čudného zvuku. Obojživelník u neho v spálni? Veď všetky žaby sú dávno v liehu, pozerajú zahmleným pohľadom na svet a nie sú schopné urobiť jediný skok, nie to ešte kvákať! Čo to má znamenať!
„Kvak! Kvak!“
Ako sa tu vôbec zobrala nejaká žaba? Iste, na Rokforte bolo vždy veľa rôznych domácich zvierat, mačky, sovy, žaby, hady, mravce, šváby, mole... ehm, počkať, to sa už asi neráta...
„Kvak! Kvak!“
„Kto si to tu dovoľuje kvákať!“ zahrmel do ticha prázdnej spálne.
„Kvak! Kvak!“ ozvalo sa z jeho postele.
Prudko otočil hlavu a zelenú ropuchu, ktorá sa spokojne vyvaľovala na čiernom habite, prebodol zlostným pohľadom.
„Zmizni odtiaľto!“
„Kváák!“ pretiahla žaba provokačne.
Zlovestne prižmúril oči a pripravil sa. Skok! Skok!
Ten jeho bol skôr...
Žaba na neho vyplašene pozerala, vypliešťala oči strachom (alebo prílišným tlakom na jej vnútornosti?), a zaryto kvákala. Bola to nesmierne tvrdohlavá žaba. (Ako veľmi tvrdohlavá? Kameň vs. žabia hlava? Žaba ideš! Ehm. Inokedy...).
„Tak čo, Bufo viridis, čo mi povieš teraz? Došli ti slová? Neboj sa. Bude z teba kvalitná prísada do elixíru.“
„Kvááááák!“ zakvákala zdesene a začala sa mu zmietať v dlani.
„Netrep sa, hneď ťa dám ku tvojim kamarátkam. Majú si na vás dávať študenti lepší pozor. Vieš si predstaviť, ako sú žabie mozgy v súčasnej dobe drahé? To je nehoráznosť, čo za také malé nič pýtajú!“
„Kvak!“ ozvala sa ropucha dotknuto.
„Čo sa ti nepáči. Vy žaby máte malé mozgy, bodka.“
Žaba stíchla a smutnými očami sledovala podlahu ako sa kývala hore, dole. Bosý muž mieril priamo do pracovne. Hore. Každý krok ju približoval k istej smrti. Dole. Nemohla robiť nič. Hore. Bola bezmocne uväznená v jeho dlani, ktorá sa rozovrie až keď bude pripravovať maličkú gilotínku na rýchle ukončenie jej života. Dole, hore. A potom, potom bude koniec. Hore, dole. Koniec všetkých plánov, ilúzií a snov. Dole. Snov... Hore. Hm, kde skončili jej sny o krásnom princovi, ktorý ju pobozká a premení na očarujúcu princeznú? Dole, hore, dole, hore. Princ. To určite nebude toto... nosaté čudo s krátkymi vlasmi v špinavej košeli. To teda nie... Hore, dole.
„Myslím, že teraz ťa ešte nezabijem.“
Žabke radostne poskočilo malé srdiečko. Bude ešte žiť! Pozrela na neho nádejne.
„Tam choď, potvora jedna škaredá, vypitve ťa nejaký študent počas svojho trestu,“ hodil ju do malej prútenej klietky, ktorú mal pripravenú zvlášť na tieto účely, a nevenoval jej už žiadnu pozornosť.
Zato ropucha sledovala každý jeden jeho krok!
Videla, ako muž zapálil oheň v krbe, ako odkiaľsi z temného, zatuchnutého kúta vyhrabal kožený obal s hŕbou kvalitných papierov s niekoľkými uhlíkmi, ceruzkami a farbami. Potom otvoril jednu zo skríň, vybral fľašu červeného vína, otvoril ju a nalial si plný pohár.
„Na tvoje zdravie!“ kývol k nej a zhlboka sa napil.
Nato si sadol do kresla, položil si papiere na kolená, zamyslel sa a začal kresliť. Ako dávno už nekreslil! Dávno! Prečo sa radšej nestal nejakým grafikom, to by mu určite dobre išlo. Bola by to pokojnejšia práca, pri ktorej by bol pánom svojho vlastného času. Hm... To by bolo skvelé! Ale možno raz, keď už bude na všetko pristarý a rozhodne sa odísť do dôchodku, možno sa vtedy k maľovaniu vráti. To bude krásne...
Na okamih sa zamyslel, opäť sa napil vína a pokračoval vo svojej zábavke.